Antibiotiká sú liečivá používané v rámci prevencie a terapie bakteriálnych ochorení. Používajú sa na terapiu akútnych aj chronických stavov. Od objavu penicilínu sa stali významnou súčasťou farmakoterapie a pokrývajú ambulantný aj nemocničný sektor.
Rozdelenie antibiotík
Z hľadiska účinku na mikroorganizmy môžu mať antibiotiká bakteriostatický (zastavujú rast baktérií) alebo baktericidný účinok (usmrcujú baktérie). Klinický účinok bakteriostatických antibiotík je pomalší a reverzibilný. Patria tu napríklad makrolidy, tetracyklíny, linkosamidy. Baktericidné antibiotiká pôsobia ireverzibilne a ich klinický efekt je rýchly. Do tejto skupiny radíme napr. betalaktámové antibiotiká, chinolóny, aminoglykozidy.
Ďalšie rozdelenie antibiotík môže byť na základe ich spektra účinku. Širokospektrálne antibiotiká (napr. makrolidy, tetracyklíny) vykazujú klinický účinok na väčšie spektrum patogénov, zatiaľ čo antibiotiká s úzkym spektrom účinkujú hlavne na určitých pôvodcov ochorení (napr. penicilín V).
Podľa mechanizmu účinku delíme antibiotiká najčastejšie do 4 skupín. Môžu spôsobovať inhibíciu syntézy bunkovej steny, narúšať funkciu cytoplazmatickej membrány, zastavovať proteosyntézu, či syntézu nukleových kyselín. V tabuľke č. 1 je prehľad antibiotík podľa mechanizmu účinku.
Tabuľka č. 1 – mechanizmus účinku antibiotík
Antibiotická liečba
Ako pri každej farmakoterapii je dôležité zohľadniť stav pacienta, jeho vek, pridružené ochorenia, zdravotný stav, farmakoterapiu.
Liečba antibiotikami môže byť z hľadiska prístupu buď cielená alebo empirická.
Cielená liečba je liečba, pri ktorej sa laboratórnymi metódami určí pôvodca ochorenia a stanoví sa citlivosť na antibiotiká. Podľa citlivosti sa zvolí antibiotikum s ohľadom na pacienta (vek, alergie, intolerancia…). Cielená liečba je použitá napríklad v prípade opakujúcich sa močových infekcií.
Naproti tomu empirická liečba nezahŕňa laboratórne metódy. Je zahájená na základe diagnózy a najčastejších pôvodcov ochorenia. Empirickú antibiotickú liečbu volíme napríklad pri bežných respiračných infekciách podľa príznakov bakteriálneho ochorenia.
Keďže antibiotická rezistencia je čoraz viac skloňovaný pojem, je na mieste vhodné použitie antibiotík. To by malo obsahovať stanovenie presnej diagnózy, určenie potreby a načasovania antibiotickej liečby, stanovenie citlivosti patogénu na liečbu, zaistenie optimálneho dávkovania a dĺžky trvania antibiotickej terapie.
U antibiotík s úzkym terapeutickým oknom je okrem toho dôležité monitorovať stav pacienta napríklad u aminoglykozidov kvôli riziku nefrotoxicity a ototoxicity.
PharmDr. Patrícia Čečková
